S partnerom sme sa sťahovali po veľmi krátkej známosti. Ja mám dcéru a syna vo svojej starostlivosti a on syna, ktorý žije s nami a dcéru, ktorá žije s matkou v rovnakom meste. Raz za 14 dní máme voľný víkend bez detí. Partner nechápe pojem partnerský život. Všade musíme s deťmi, inak to pre neho nedáva zmysel. Sme spolu tri roky a za ten čas sme spolu neboli nikde sami ani na víkend, aj keď som ho o to žiadala veľakrát. Max som ho ukecala na jednodňový výlet, ale stálo ma to strašné úsilie. Celý týždeň vozí syna na krúžky a vracia sa až okolo siedmej večer, takže na mňa nemá čas.
Víkendy s deťmi berie svojho syna a idú na celodenný výlet na bicykli a vlakom – nás pribrať nechce, že sa so synom potrebujú porozprávať. Hlavné prázdniny skončili už minulý rok fiaskom – páni išli do Švajčiarska, ale pre mňa to bolo drahé, tak sme zostali doma, na ďalšiu „rodinnú dovolenku“ už nevyšiel čas a keď som ho žiadala, aby išiel len so mnou na 4 jediné voľné dni za celé prázdniny, tak chcel byť v práci, aby dohnal, čo zameškal pri starostlivosti o syna (má ho celé prázdniny). Tento rok to dopadlo podobne, myslela som, že pôjdeme všetci na spoločnú dovolenku, ale nakoniec som náhodou zistila, že si za mojím chrbtom zarezervoval opäť Švajčiarsko.
S nami že by išli, ale len na výlet niekde na Slovensko. Pritom pôvodne sme sa bavili o mori a moje deti sa už veľmi tešili. Tiež kedykoľvek je u mňa v rodine nejaká oslava, partner premýšľa, ako sa z toho vyvliecť, ale ja beriem ako samozrejmosť, že k jeho rodine na oslavu ideme. Občas mi kúpi kvet v Lidli, na narodeniny si tiež spomenie, ale štýlom, že dostanem gumy na auto a iné veľmi pragmatické veci. Neexistuje pozvanie na obed, večeru. Posedenie pri víne, telke. Prechádzka tak raz za pol roka, keď to musí byť. Som zvyknutá, že si partneri dávajú pusu pri odchode a príchode. Na to mi pri zostehovaní povedal, že sa to naučí. Pritúlenie, pohladenie nič. Vadí mu to.